Spievajúca lesná babuška

 Pred nedávnym časom som sa prechádzal v lesoch okolo mesta. Šiel som na cestu, kadiaľ často nechodievam. Ako som cupital mokrým, neskoro - jesenným lesom napáchnutým vôňou húb, začul som zvláštne zvuky. Spočiatku som si myslel, že to je nejaké zviera ale keď som prišiel bližšie bol to spev. Spev som v lese často nepočul. Vlastne asi nikdy. Väčšinou skôr hlučných turistov, ktorý si do lesa a prírody vzali svoje civilizačné problémy a riešili ich tam. Bol som zvedavý, čo to bude za lesnú, spevavú vílu. Na moje prekvapenie to bola babka, asi tak kolo 70 rokov. Pristavil som sa, pochválil jej spev a prehodili sme par viet. Bola zrejme rada, že sa s ňou niekto rozpráva. Povedala, že tadiaľto často chodieva ale skoro nikdy nikoho nestretne. Povedala mi aj, že som veľmi zlatý - to mi devy vždy hovorili a teraz už aj babky. 

 Čo je ale pointa tohto krátkeho stretnutia je energia, entuziazmus a pozitivizmus aký sršal zo spievajúcej babky. Bavili sme sa asi dve minúty, ale zvyšok dňa som mal lepšiu náladu.

 Uvedomil som si, že keď aj taký starý človek, ktorý má už určite nejaké zdravotné problémy a pominuteľnosť života čaká za dverami, môže byť tak pozitívne naladený - viac ako väčšina mladých ľudí, ktorých stretávam, prečo by som to nedokázal aj ja, chlap v najlepších rokoch, bez vážnych zdravotných problémov? 

 Dúfam, že ak raz budem starý, budem ako ona - veselo si vyspevovať po lesoch a čeliť súmraku života s úsmevom. 

 Stretnutie s lesnou spevavou babkou ma inšpirovalo začať si brávať na potulky lesmi koncovú píšťalu. Založím si ju za opasok a hocikedy zanôtim - aj keď to neviem. Občas hrávam do rytmu s vtákmi alebo len tak vítam východ Slnka. Lebo, prečo nie?