Ladislav Kováč - O zmysle ľudského života

Môže vám dať 90 stranová knižôčka odpoveď na zmysel života? Nie, na to vám zrejme nedá odpoveď žiadna kniha, ani keby mala 1000 strán. Môže vás však inšpirovať myšlienkami a nastaviť na správnu cestu hľadania? Určite. 

 Na túto knižku často odkazujú v skvelom podkaste "Kvantum idei" (podkast, kde diskutuje veda a filozofia o fundamentálnych otázkach života, existencie, vesmíru atď). Bol som veľmi zvedavý, čo ponúkne. 

 Autor, Prof. RNDr. Ladislav Kováč DrSc. je významný slovenský biochemik a vysokoškolský pedagóg. Má už cez 90 rokov a túto knižku napísal v roku 2018, čiže už v dosť pokročilom veku. Je však príkladom, kedy s vekom pribúda múdrosť a rozhľad. Na konci knihy napísal, že jeho život bol fajn a zaujímavý ale už toho bolo aj dosť. Nie je to ale myslené depresívne - čítajte ďalej a vysvetlím. :) 

 Knižka začína krátkou básňou o dualizme. Básne (často od slovenských autorov) sú na začiatku každej kapitolky. V úvode autor poznamenáva, aby čitateľ nesúhlasil a premýšľal nad tým, čo číta (hneď stránku dozadu som si spravil poznámku, kde som s niečím nesúhlasil). 

 Prvé kapitoly vysvetľujú vývin ľudstva po evolučnej stránke - biologickej a kultúrnej. Zatiaľ čo biologická evolúcia trvala státisíce rokov a napredovala pomerne pomaly, tá kultúrna začala len pred par tisíc rokmi a rýchlostne predbehla biologickú. 

 Všetko to začalo palcom. Tento vynález prírody nás oddelil od zvyšných primátov a začali sme tvoriť jednoduché nástroje, ktoré viedli k tomu, že teraz píšem tento text na modernom počítači. 

Od pazúrika po kvantové počítače.

 Kováč tieto vynálezy označuje ako Artefakty(Artefakcia) - umelo vytvorené predmety. Vďaka palcu a schopnosti uchopovať, chodeniu po dvoch nohách a reči sa ľudský mozog začal zväčšovať. To malo za následok rozšírovanie ženskej panvy(áno, príroda vedela, čo robí, keď nám dala veľké "sympatie" k tejto časti tela z prednej aj zadnej časti) až to prišlo do bodu, kedy sa viac rozširovať nemohla a tak sa stalo to, čo pri žiadnom inom živočíšnom druhu - ľudia sa začali rodiť predčasne, už po 9 mesiacoch. To malo okrem krehkosti novorodeniať aj veľké pozitívne účinky. Deti sa učia zároveň s vývinom ich mozgu - preto sa dokážu naučiť aj tu najtažšiu reč a celkovo sa učia veľmi rýchlo, zatiaľ, čo ostatné mláďatá iných druhov sú stále v delohe. 

 Kultúrna evolúcia sa rozbiehala pomerne pomaly ale keď sa rozbehla, napreduje závratnou rýchlosťou - čo predstavuje pre náš druh obrovské výzvy. Čelíme takým problémom a výzvam o ktorých naši predkovia ani len nesnívali. Len si predstavte, keby zrazu hodíte do nášho sveta človeka zo staroveku - asi by sa z tej všetkej zázračnej techniky a životného štýlu zbláznil. Naša kultúra ide proti prirodzenosti, na ktorú sme boli nastavený po tisícročia - boj o prežitie sa premenil na akýsi boj o pozornosť a občas sa zdá, že to všetko smeruje k tomu, že sa z nás stanú akési "pleasure machines". Sme a budeme posadnutí slasťou a zážitkami. Nedá sa povedať, že je to úplne zlé ale mala by sa hľadať rovnováha. 

Autor rozoberá mnohé aspekty ľudskej povahy. Spomeniem tie, čo ma najviac zaujali. 

 Myslíte, že ako ľudia sme prirodzené dobrý alebo zlý? Evolučný biológ a populárny spisovateľ Richard Dawkins vo svojích knihách tvrdí, že sme od prírody egoistické tvory, ktoré vlastne všetko, čo robia - aj pomoc a empatia pre druhých - robia kvôli sebe a svojmu prežitiu. Dokonca aj starostlivosť o deti je len kvôli zachovaniu svojho genómu. Sme vraj sebecké tvory. Takáto filozofia mala nebezpečný vplyv na našu kultúru(dôraz na individualizmus), dokonca aj po ekonomickej stránke(egoistický kapitalizmus). Moderná spoločnosť sa, aj vďaka ľuďom ako je Dawkings, nasmerovala na cestu bezcitnej konkurencie, kde je "človek človeku vlkom". Vidíme to každý deň. 

 Ako sa dá ale vysvetliť, že sa v ľudskom mozgu zapnú presne rovnaké receptory bolesti, keď vzhliadne utrpenie niekoho druhého? Volá sa to súcit. Je nelogické aby sme boli sebecké tvory, keď sme "hypersociálny" druh. Áno, človek musí v prvom rade mať rád sám seba hľadieť si svoje zdravie a šťastie - aby dokázal milovať, pomáhať a spolupracovať s inými ľuďmi. To ale nedokazuje dôležitosť sebeckosti a egoizmu. Jeden filozof raz povedal, že konkurencia a rivalita je zákon džungle ale spolupráca je znakom civilizácie. Kráčame späť do džungle? 

Teraz späť k úvodnej otázke - Sme od prírody dobrý alebo zlý? Sme neutrálny.

 Dualita bytia je v mnohých duchovných a filozofických smeroch. Tak ako sme není prirodzené sebecké a egoistické tvory, nie sme ani dokonalé dobrí, dokonca si myslím, že ani keby sa narodíme do takmer ideálnej spoločnosti a boli zahrnutí láskou, stále by sme neboli nikdy absolútne dobrí a konali aj zlo. Pretože inak by to ani fungovať nemohlo. Utopická idea kresťanského "dokonalého" raja plnom dobroty, je v podstate cestou do pekla. Nemôžeme poznať skutočnú hodnotu dobra, bez jeho protikladu. Ale pozor - toto neznamená akceptovať konanie zla a zlé myšlienky. Ja chcem byť čo najlepší človek a konať čo najviac dobra. Aj vy?  

 Druhá polovica knížky sa venuje moderným časom, našej kultúre a načrtáva možnú budúcnosť. Špeciálne sa venuje 20. storočiu. Toto storočie predstavovalo najväčší technologický pokrok a zároveň to bolo zrejme najkrvavejšie storočie v naších dejinách. Museli sa spáchať tie najväčšie zverstvá, využiť technológia na masové vraždenie aby sa vytvorila Charta základných ľudských práv, aby sa po vojne národy zjednotili a vytvorili Organizáciu spojených národov - aby sme si opäť uvedomili hodnotu mieru. Autor píše, že z hľadiska našej evolúcie sa takéto storočie, bohužiaľ, muselo stať. Inak to asi ani byť nemohlo. Ja ale chcem stať vždy na tej svetlej strane dejín. Aj vy? (Ako byť napríklad vo vojne dobrý? Jednoducho tak, že odmietneme zabíjať a nie riešiť, ktorá strana je dobrá a zlá). 

Život by bol absurdný len v jedinom prípade - keby trval večne.

Záver knihy bol tak nahustený skvelými myšlienkami, že by som tu musel zapísať ďalších 20 normostrán keby ich mám všetky rozoberať a vysvetľovať. 

 Ladislav Kováč sa snaží čitateľa nasmerovať ku kritickému mysleniu a k snahe dávať životu zmysel. Nie je to ľahké, ale dávalo by zmysel, ak by bolo? Na čo celý poukazuje je, že nie je to rozum, čo nám dokáže dať životu zmysel ale sú to pocity, emócie a sebauvedomenie. 

Príroda nám neurčila, aby sme boli šťastní - ale aby sme hľadali rovnováhu, ktorá nám prinesie šťastie.

 Rovnováha je dôležité slovo. Posledný odstavec venuje odkazom na Budhizmus - poukazuje na tzv. "Mindfullnes" - plné si uvedomenie prítomnosti, plné vedomie, ktoré je potrebné na ceste k duchovnej dokonalosti(Osvieteniu). 

 Ďalšia pekná vec, ktorá je súčasť budhizmu a je známa aj v našej kultúre(ale zlé pochopená) sú Mandaly - budhisti ich robia do piesku, krásne vyzdobia kruhmi a štvorcami, ktoré symbolizujú vonkajšie a vnútorné vplyvy - aby ich vzápätí behom sekundy, po dlhých hodinách práce zničili.

Aký je teda ten zmysel ľudského života? 

M.D.M.