Pozdrav si svoju horu
Predstavte si, že pred oraním pôdu požiadate o jej zoranie. Že strom pred zotnutím pekne poprosíte. Že sa pozdravíte s horou.
Že je to divne a zbytočne? V kontexte s dnešnou dobou je to niečo zvláštne. Definícia normálnosti je niečo, čo sa bežne vyskytuje v spoločnosti .Takže keby také niečo robíte, nie ste tak úplne normálny. To ale neznamená, že to nie je správne a prospešné. A že naša spoločnosť funguje a napreduje iba správnym smerom.
Dnes sa začína veľa hovoriť o ekológii a ochrane životného prostredia. To je dobre. Možno keby sme sa každý rozprávali s prírodou a prosili ju a ďakovali za dary, neničili by sme si tak a neznečisťovali Zem a prejavovali jej väčšiu úctu. Je to taká zdanlivá drobnosť ale pristupovať k prírode ako k živému, vedomému celku a "(Božskej?) osobe" by len prospelo. Nie je to divné a má to opodstatnenie a naši predkovia to občas robili aj v rámci rôznych rituálov.
Sila slova.
Obyčajným slovom sa dá vytvoriť vzťah k prostrediu a pestovať filozofiu ochrany životného prostredia.
Už v školách by sa mal vzťah k prostrediu viac prehlbovať - namiesto nezmyselných domácich úloh, s ktorými musia deťom pomáhať rodičia. Ja som niečo také nepotreboval, ale to nie preto, že som bol bystrejší - jednoducho sme sa asi učili menej nezmyslov.
Pred 10+ rokmi, keď som bol školák, tam boli nejaké náznaky budovania vzťahu k prírode. Pamätám si ako nám povedala učka, že keď padá strom akoby umieral človek. Trochu prehnané ale pochopil som vtedy dôležitosť stromov a prírody.
Pôdu a lesy môžeme vlastniť na papieri. Poriadok treba. Ale cítiť by sme sa mali len ako správcovia a nie vlastníci. Ako dočasní správcovia, ktorí ju raz odovzdajú ďalším pokoleniam.
Príroda si vždy poradí bez nás ale my bez nej nie. Už len kvôli tomuto by sme mali mať pokoru a úctu k matke Zemi.
Pozdravte Slnko, cíťte vietor, objímajte stromy. Aspoň občas. Je to dobré. Nič tým nepokazíte.
*K napísaniu tohto článku ma inšpirovala kniha "Na vrchárskom chodníku" od Miroslava Žiarislava Švického.
M.D.M.
